Po návrate zo školy v prírode nám začínala epocha vlastivedy, a tým teda pokračovala naša výletná činnosť. Najprv sme sa nedostali na Bratislavský hrad. Cez brány áno, ale dovnútra – kvôli rekonštrukcii hradu – nie. Deti boli uchvátené pohľadom na Bratislavu. Odtiaľ sme vyšľapali na Slavín, z ktorého sa nám naskytol iný nádherný výhľad. A potom, sme zamierili tam, kde to deti dôverne poznajú – do Horského parku, no z tejto strany sme tam nikdy nešli. Celou cestou hádali, kde sa ocitneme. Potešilo ich to, bola to naša záchrana pred hladom, smädom a maškrtnosťou…

Výlet na Devín začal návštevou Sandbergu. Skoro sme deti odtiaľ nedostali. Tak sa im tam páčilo. Hodinová rýchla chôdza pod hrad Devín nás dosť unavila. Ale po dobrom občerstvení v reštauráciach pod hradom boli deti ochotné dať sa i “mučiť”. Niektoré (foto).

V rámci epochy vlastivedy sme prijali aj pozvanie na návštevu k Heiserovcom. Takto dobre nám bolo (foto).

No stihli sme aj dosť zo Starého mesta: Dóm sv. Martina, korunovačnú cestu, gobelíny v Primaciálnom paláci, Modrý kostolík, množstvo starých uličiek a námestí, …

Pozrieť Bratislavu sme si chceli aj z tv veže na Kamzíku.

V posledný deň našich potuliek po Bratislave sme sa dostali aj na pravý breh Dunaja – do Petržalky. Prešli sme po hrádzi do Sadu J.Kráľa a videli sme jeden zo živlov v jeho plnej sile.

Takúto návštevu som ešte nemala (foto).

Tak pekne sme skončili minulý školský rok. V tomto novom sme zatiaľ veľa akcií nemali. No opäť sme navštívili Devín, tentokrát sme boli pozrieť na sútoku Moravy a Dunaja, pozorovali sme vodu. Bolo to v rámci pracovného vyučovania, konkrétne práce s drevom. Teraz už deti majú za sebou 2 mesiace tejto práce a iste lepšie vedia, na čo im to pozorovanie vody bolo.

Stihli sme aj výstavu Magické Himaláje, ktorá nám výborne doplnila epochu starých kultúr. Žiaľ, nie našu fotogalériu, ale zážitky a dojmy nám zostali.

[View with PicLens]

1234►

Koniec mája patril škole v prírode. Vybrali sme sa autobusom spolu s vtedajšími druhákmi do Nemeckej. Bývali sme v penzióne Hradisko (nie že by sme vám ho chceli odporúčať). Bolo nám tam spolu veľmi fajn, čím sme, dúfam, vyvrátili počiatočné obavy niektorých z takejto kombinácie tried. V posledných rokoch vyberáme zásadne lokality, kde rastie táto zázračná rastlina – kyslička, kyselka… Prechádzka v takomto kraji zapôsobí snáď na každého. Aj na nás.

Ale ten hladký kopec vzadu (viď foto) na deti zapôsobil ako magnet. Hovorím im: „Na ten vylezieme inokedy.“ Mirka: „To vám bude trvať pol dňa!“ Išli hneď, trvalo im to…asi 15 minút. Bežali ako opreteky. Ja som ich len z diaľky fotila (mužská posila z radov dospelých bola rovnako rýchla ako najrýchlejšie deti, takže dozor mali J). Bolo tam nádherne. Cestou späť mali aj prácu. Hľadali rozstrihaný plán areálu penziónu a skladali ho. Podarilo sa.

Jedného sychravého dňa sme sa vybrali k Pamätníku obetí fašizmu v Nemeckej. Vychádzka to bola celkom náročná. Expozícia z neznámych dôvodov zatvorená. Našťastie motorest nie. Posilnili sme sa palacinkami, niektorí aj iným a šľapali sme naspäť. (Poniektorí ticho závideli Kristínke, že sa vezie autom, bola na pohotovosti.)

V škole prírody sa aj učíme. Všeličo. Napr. aj pliesť košíky (foto).

Výlet Čiernohronskou železničkou nám priniesol nečakané zážitky a ešte dlho sme naň spomínali. Prešli sme aj veľkú časť lesníckeho skanzenu Vydrovo. Bolo nádherné počasie, horúco, našli sme aj vodu. Kysličku tiež. Unavení, ale spokojní a plní zážitkov sme sa vracali späť.

Ďalší výlet bol do Ľubietovej. Dali sme si tam výborné nanuky, prezreli miestne múzeum a vydali sa na dobrodružnú cestu – hľadať poklad. Našli sme ho celé Haldy. Tak sa volá časť za Ľubietovou, kde je možné nájsť jedinečný libethenit – prvýkrát práve tu nájdený minerál. Zažili sme tam aj krušné chvíle. Všetko však dobre dopadlo.

Unikátna ozubnicová železničná trať Pohronská Polhora – Tisovec nám poskytla nevídaný pohľad na prírodu v tomto kraji. Po ceste do Tisovca nám robil spoločnosť starší pán, od ktorého sme sa veľa dozvedeli o histórii železnice i zvláštnostiach toho kraja. Pred cestou späť sme sa pokojne fotili poblíž stanice, keď nečakane prifrčal vlak. Náš. O 10 minút skôr. Mali sme čo robiť.

[View with PicLens]

12345►

11.mája sme sa vybrali preveriť si svoje orientačné schopnosti do Horského parku. To, že sme sa zorientovali, vidieť: Laura pozerá tým správnym smerom. Vybehli sme 242 schodov s 38m prevýšením, prebehli sme podľa mapy Horským parkom a na jednom z jeho koncov sme sa stretli s tými, čo nebežali. Dievčatá sa, samozrejme, pred takou akciou museli posilniť.

Potom sme podľa turistických značiek takmer trafili na Partizánsku lúku. Nakoniec trafili, ale s malou zachádzkou do náročného terénu. No ako nevidieť na fotkách, niektoré dievčatá to zvládli aj v topánkach na vysokých podpätkoch.

Chlapci sa potom radšej vyzuli. Niektoré dievčatá tiež. Nechcite vedieť, aká studená bola voda vo Vydrici. Ale zas tam boli žubrienky, ktoré potom s nami cestovali do školy autobusom.

Bolo nám veselo a ako vždy, ťažko sa nám odtiaľ odchádzalo.

[View with PicLens]

Hoci zima bola naozaj zimou aj v Bratislave, na korčuliach sme sa popreháňali „len“ v Avione. Vodné plochy vhodné na korčuľovanie boli riadne zamrznuté, no raz bola poľadovica, inokedy čosi iné a deti už riadne namosúrené, že korčuľovanie stále prekladáme. No napokon to stálo za to.